Malacky.sk: Úvodná stránka

Používaním stránok súhlasíte s používaním cookies, pomocou ktorých vylepšujeme naše služby. Viac informácií
Dnes je 22.06.2021. Čas načítania stránky: 01:06:55. Meniny má Paulína.



   




Vyhľadávanie <

Mestské médiá <
Oznamy pre občanov <
Kalendár podujatí <
predchádzajúci mesiacJún 2021nasledujúci mesiac
POUTSTŠTPISONE
123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
282930
> Kultúra a šport
> Okolie

> Archív podujatí

Centrum voľného času - logo
Mestské centrum kultúry - logo
ZUŠ Malacky - logo

On-line služby <
Elektronická podateľňa

Katalóg firiem obsahuje 275 položiek

V inzercii sa nachádza 3 inzerátov

Prezrite si užívateľské galérie!

Registrovaných 2575 užívateľov
Naposledy pridané <
RSS spravodajstvo <

Upozornenie na chybu Tlačiť

Ulice mesta - 6. časť (Zverejnené: 10.05.2021)

Ulice mesta - 6. časť
Ulice Malaciek sú pomenované po mnohých slovenských velikánoch. Mať po sebe pomenovanú ulicu je česť a zároveň pripomienka osobnosti, ktoá nesmie byť zabudnutá. V šiestom pokračovaní nášho seriálu o uliciach mesta sa dozviete viac o Jánovi Kollárovi, Jankovi Kráľovi, Jurajovi Jánošíkovi a Jankovi Jesenskom.

Jána Kollára
Ján Kollár - básnik, spisovateľ, politik, jazykovedec, evanjelický kňaz, predstaviteľ českého a slovenského národného obrodenia proti maďarizácii. Narodil sa 29. júla 1793 v Mošovciach v Turci. Vzdelanie získal na gymnáziách v Kremnici, Banskej Bystrici a na evanjelickom lýceu v Bratislave. 
Počas celého života presadzoval slovanskú vzájomnosť a česko-slovenskú jazykovú jednotu. Svojou tvorbou ovplyvnil nielen slovenské národné hnutie, ale aj národné obrodenia v iných slovanských krajinách, a to najmä tým, že spísal ucelenú filozofickú koncepciu dejín Slovanov. 
Ako farár pôsobil viac ako tridsať rokov v Pešti, jeho chrám sa stal centrom pre budapeštianskych Slovákov. Aj napriek spoločnému cieľu, teda pozdvihnutiu národného sebauvedomenia Slovákov, nemal dobrý vzťah s Ľudovítom Štúrom a skupinou okolo neho. Kollár bol po celý život zástancom češtiny ako jazyka aj pre slovenský ľud, hoci nová generácia slovenských národovcov pracovala na kodifikácii spisovnej slovenčiny, ktorá bola obyčajným ľuďom bližšia. Počas revolučných rokov 1848-1849 pôsobil na cisárskom dvore vo Viedni ako dôverník vlády pre otázky Slovenska. Z tohto postu sa snažil o samosprávu Slovenska a o češtinu ako vyučovací jazyk pre slovenské školy. 
Ako básnik vytvoril niekoľko desiatok pronárodne orientovaných diel, z ktorých najvýznamnejším je lyricko-epická skladba Slávy dcera. Kollár dožil vo Viedni, kde 24. januára 1852 zomrel. Pochovaný je na Olšanskom cintoríne v Prahe. Meno tohto velikána nesie okolo sto slovenských ulíc a námestí, ale aj planétka.

Janka Kráľa
Najrevolučnejší spomedzi štúrovcov, básnik – búrlivák. Aj tieto pomenovania má národný buditeľ a romantický básnik Janko Kráľ. Narodil sa do rodiny mäsiara 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Základné vzdelanie nadobudol v rodisku, neskôr študoval v Gemeri, Levoči, Kežmarku a na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stretol so štúrovcami. 
Ako jeden z prvých autorov začal tvoriť v štúrovskej slovenčine, a to už v roku 1843. O rok neskôr na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea odišiel spolu s ostatnými štúrovcami do Levoče. V tomto čase už patril k najlepším básnikom svojej generácie, pomáhal založiť kultúrny a literárny spolok Tatrín. Mal však veľmi zvláštnu povahu, bol tvrdohlavý a výbušný, čo neskôr začalo prekážať aj samotnému Štúrovi. Jeho povaha sa však hodila do revolučných rokov 1848-1849, keď viedol slovenské dobrovoľnícke družiny do boja proti Maďarom. Pred revolúciou sa za protiuhorské postoje a burcovanie Slovákov proti maďarskému útlaku dostal na 10 mesiacov do väzenia v Šahách. Ešte pred revolúciou sa túlal po celom Uhorsku a v tomto období vznikli jeho najkrajšie básne. 
Najznámejšími z  jeho diel sú Zakliata panna vo Váhu a divný Janko či Jarná pieseň. Najväčšia česká spisovateľka Božena Němcová o ňom povedala: „Bystrá hlava, veľký cynik, divný chlap, ale básnik váš najväčší.“ 
Jeho tvorba ovplyvnila ďalšie generácie slovenských básnikov. Zo začiatku sa inšpiroval históriou a písal epické básne s touto tematikou, neskôr prešiel - ako väčšina štúrovcov - k ľudovým motívom. V jeho básňach sa stretáva pesimizmus s romantickým titanizmom – neohrozený hrdina bojuje za národ a pravdu. Okrem literatúry sa venoval aj prekladom, ako multilingválny človek vedel hovoriť deviatimi jazykmi. 
Janko Kráľ bol zvláštny človek. Nenechal sa fotografovať ani portrétovať. Zachovali sa len jeho podobizne na základe spomienok a výzoru jeho syna Mladena, ktorý bol básnikovi najviac podobný. Človek, ktorý celou dušou bojoval za národ, sa dočkal pocty v podobe sôch, pomenovania parku v Bratislave či viac ako 80 ulíc po celom Slovensku. Miesto jeho posledného odpočinku, žiaľ, zaniklo. O jeho hrob v Zlatých Moravciach sa za tvrdej maďarizácie nik nestaral, a keď prezident Masaryk inicioval jeho nájdenie, bolo už neskoro. Ďalšia iniciatíva prišla počas vojnového Slovenského štátu, keď sa údajne podarilo nájsť básnikove pozostatky. V rukách mal však ruženec, čo vzhľadom na to, že bol evanjelik, príliš nesedí. Symbolický náhrobok Janka Kráľa je na Národnom cintoríne v Martine. 

Jánošíkova
„Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Slová zbojníka a národného hrdinu Juraja Jánošíka pozná každý. Poznáme však jeho život?
Narodil sa v roku 1688 v lazoch povyše Terchovej, presný dátum nie je známy. Jeho život veľmi ovplyvnilo nepokojné obdobie protihabsburských povstaní Imricha Tököliho a Františka Rákociho. Juraj Jánošík sa už ako 18-ročný pridal do kuruckých vojsk, ktorých cieľom bolo podporovať ľudové povstania. Poddaní chceli slobodu, zrušenie nevoľníctva a lepší život. Možno toto a možno túžba poznať nové kraje a zažiť dobrodružstvo lákalo mladého Juraja nechať sa zverbovať medzi kurucov. Po porážke kuruckých vojsk cisárskou armádou pri Trenčíne sa vrátil do Terchovej, no dlho tam nezotrval. 
Jánošíka naverbovali do cisárskeho vojska. Ako vojak bol najskôr hradnou strážou na zámku v Bytči, neskôr strážil väzňov v temnici. Práve tu spoznal zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka, s ktorým sa spriatelil a dal sa na zboj. Dokonca údajne spolu pašovali kone z Poľska. Najprv bol Jánošík iba členom Uhorčíkovej zbojníckej družiny, po jeho odchode sa stal kapitánom. Zbojníci dokonca museli odriekať prísahu, čím potvrdili vernosť svojim kamarátom v zboji. Okrem Jánošíka bolo v družine okolo 20 ďalších členov. Prepadávali grófov, zemanov a kupcov pod Tatrami i na Orave. Najslávnejšieho zbojníka prvý raz zajali na jeseň roku 1712, keď sa po prepade banskobystrických kupcov skrýval u Uhorčíka v Klenovci pri Rimavskej Sobote. Po zásahu podžupana a po tom, čo šikovne preukázal svoju nevinu, sa dostal na slobodu. Definitívny koniec nastal v roku 1713, keď ho dolapili a uväznili v Liptovskom Mikuláši. Za zbojníctvo ho popravili 18. marca 1713, predtým ho mučili pálením, trhaním nechtov či drvením končatín. 
Jánošík sa stal symbolom boja za sociálnu rovnosť. Jeho postava v idealizovanej hrdinskej podobe sa stala v slovenskej romantickej literatúre symbolom boja za svojbytnosť. O Jánošíkovi písali Ján Botto, Samo Chalupka či Pavol Jozef Šafárik. Bol námetom pre slávny muzikál Na skle maľované či veselohru Radošinského naivného divadla Jááánošík. Na Slovensku je takmer 50 ulíc s jeho menom. 

Jesenského 
Janko Jesenský bol slovenský básnik, prozaik, advokát a prekladateľ. Rodák z Martina pochádzal zo šľachtického rodu Jesenských. Jeho otec Ján Jesenský-Gašparé bol advokátom a národovcom, stál za Memorandom slovenského národa a Maticou slovenskou. 
Základné vzdelanie získal v Martine, neskôr študoval v Banskej Bystrici, Kežmarku a Rimavskej Sobote. Za advokáta študoval v Prešove, rumunskom Kluži a v Budapešti. Ako právnik pôsobil vo viacerých slovenských mestách, komplikácie v jeho živote nastali počas prvej svetovej vojny. Jesenský bol pre protimaďarské postoje obvinený z vlastizrady a odvelili ho na ruský front, kde padol do zajatia. Vo svojej činnosti proti Uhorsku a za vznik slobodného Československa pokračoval aj počas vojny. Redigoval viacero časopisov a bol podpredsedom pobočky Československej národnej rady v Moskve. Po vzniku nového štátu sa aktívne podieľal na politickom aj kultúrnom živote, keďže bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. V závere svojho života žil v ústraní, no aj tak podporoval slovenský protifašistický odboj.
Bol jedným z najdôležitejších predstaviteľov slovenskej modernej poézie a prózy. Zomrel v roku 1945 v Bratislave, je po ňom pomenovaných 60 ulíc po celom Slovensku. 

Text a neoznačené fotografie: M. Binčík



Pre pridanie komentára musíte byť zaregistrovaný a prihlásený!


Zatiaľ nebol pridaný žiadny komentár






Created by OXIDE, s.r.o.